Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebe voraus
du
gebest voraus
er/sie/es
gebe voraus
wir
geben voraus
ihr
gebet voraus
sie/Sie
geben voraus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorausgegeben
du
habest vorausgegeben
er/sie/es
habe vorausgegeben
wir
haben vorausgegeben
ihr
habet vorausgegeben
sie/Sie
haben vorausgegeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorausgeben
du
werdest vorausgeben
er/sie/es
werde vorausgeben
wir
werden vorausgeben
ihr
werdet vorausgeben
sie/Sie
werden vorausgeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorausgegeben haben
du
werdest vorausgegeben haben
er/sie/es
werde vorausgegeben haben
wir
werden vorausgegeben haben
ihr
werdet vorausgegeben haben
sie/Sie
werden vorausgegeben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gäbe voraus
du
gäbest voraus; gäbst voraus
er/sie/es
gäbe voraus
wir
gäben voraus
ihr
gäbet voraus; gäbt voraus
sie/Sie
gäben voraus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorausgegeben
du
hättest vorausgegeben
er/sie/es
hätte vorausgegeben
wir
hätten vorausgegeben
ihr
hättet vorausgegeben
sie/Sie
hätten vorausgegeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorausgeben
du
würdest vorausgeben
er/sie/es
würde vorausgeben
wir
würden vorausgeben
ihr
würdet vorausgeben
sie/Sie
würden vorausgeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorausgegeben haben
du
würdest vorausgegeben haben
er/sie/es
würde vorausgegeben haben
wir
würden vorausgegeben haben
ihr
würdet vorausgegeben haben
sie/Sie
würden vorausgegeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorausgeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
