Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bereite vor
du
bereitest vor
er/sie/es
bereite vor
wir
bereiten vor
ihr
bereitet vor
sie/Sie
bereiten vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorbereitet
du
habest vorbereitet
er/sie/es
habe vorbereitet
wir
haben vorbereitet
ihr
habet vorbereitet
sie/Sie
haben vorbereitet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorbereiten
du
werdest vorbereiten
er/sie/es
werde vorbereiten
wir
werden vorbereiten
ihr
werdet vorbereiten
sie/Sie
werden vorbereiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorbereitet haben
du
werdest vorbereitet haben
er/sie/es
werde vorbereitet haben
wir
werden vorbereitet haben
ihr
werdet vorbereitet haben
sie/Sie
werden vorbereitet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bereitete vor
du
bereitetest vor
er/sie/es
bereitete vor
wir
bereiteten vor
ihr
bereitetet vor
sie/Sie
bereiteten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorbereitet
du
hättest vorbereitet
er/sie/es
hätte vorbereitet
wir
hätten vorbereitet
ihr
hättet vorbereitet
sie/Sie
hätten vorbereitet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorbereiten
du
würdest vorbereiten
er/sie/es
würde vorbereiten
wir
würden vorbereiten
ihr
würdet vorbereiten
sie/Sie
würden vorbereiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorbereitet haben
du
würdest vorbereitet haben
er/sie/es
würde vorbereitet haben
wir
würden vorbereitet haben
ihr
würdet vorbereitet haben
sie/Sie
würden vorbereitet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorbereiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
