Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
habe vor
du
habest vor
er/sie/es
habe vor
wir
haben vor
ihr
habet vor
sie/Sie
haben vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgehabt
du
habest vorgehabt
er/sie/es
habe vorgehabt
wir
haben vorgehabt
ihr
habet vorgehabt
sie/Sie
haben vorgehabt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorhaben
du
werdest vorhaben
er/sie/es
werde vorhaben
wir
werden vorhaben
ihr
werdet vorhaben
sie/Sie
werden vorhaben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgehabt haben
du
werdest vorgehabt haben
er/sie/es
werde vorgehabt haben
wir
werden vorgehabt haben
ihr
werdet vorgehabt haben
sie/Sie
werden vorgehabt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hätte vor
du
hättest vor
er/sie/es
hätte vor
wir
hätten vor
ihr
hättet vor
sie/Sie
hätten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgehabt
du
hättest vorgehabt
er/sie/es
hätte vorgehabt
wir
hätten vorgehabt
ihr
hättet vorgehabt
sie/Sie
hätten vorgehabt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorhaben
du
würdest vorhaben
er/sie/es
würde vorhaben
wir
würden vorhaben
ihr
würdet vorhaben
sie/Sie
würden vorhaben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgehabt haben
du
würdest vorgehabt haben
er/sie/es
würde vorgehabt haben
wir
würden vorgehabt haben
ihr
würdet vorgehabt haben
sie/Sie
würden vorgehabt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorhaben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
