Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
liege vor
du
liegest vor
er/sie/es
liege vor
wir
liegen vor
ihr
lieget vor
sie/Sie
liegen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgelegen
du
habest vorgelegen
er/sie/es
habe vorgelegen
wir
haben vorgelegen
ihr
habet vorgelegen
sie/Sie
haben vorgelegen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorliegen
du
werdest vorliegen
er/sie/es
werde vorliegen
wir
werden vorliegen
ihr
werdet vorliegen
sie/Sie
werden vorliegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgelegen haben
du
werdest vorgelegen haben
er/sie/es
werde vorgelegen haben
wir
werden vorgelegen haben
ihr
werdet vorgelegen haben
sie/Sie
werden vorgelegen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
läge vor
du
lägest vor; lägst vor
er/sie/es
läge vor
wir
lägen vor
ihr
läget vor; lägt vor
sie/Sie
lägen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgelegen
du
hättest vorgelegen
er/sie/es
hätte vorgelegen
wir
hätten vorgelegen
ihr
hättet vorgelegen
sie/Sie
hätten vorgelegen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorliegen
du
würdest vorliegen
er/sie/es
würde vorliegen
wir
würden vorliegen
ihr
würdet vorliegen
sie/Sie
würden vorliegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgelegen haben
du
würdest vorgelegen haben
er/sie/es
würde vorgelegen haben
wir
würden vorgelegen haben
ihr
würdet vorgelegen haben
sie/Sie
würden vorgelegen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorliegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
