Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
werfe vor
du
werfest vor
er/sie/es
werfe vor
wir
werfen vor
ihr
werfet vor
sie/Sie
werfen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgeworfen
du
habest vorgeworfen
er/sie/es
habe vorgeworfen
wir
haben vorgeworfen
ihr
habet vorgeworfen
sie/Sie
haben vorgeworfen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorwerfen
du
werdest vorwerfen
er/sie/es
werde vorwerfen
wir
werden vorwerfen
ihr
werdet vorwerfen
sie/Sie
werden vorwerfen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgeworfen haben
du
werdest vorgeworfen haben
er/sie/es
werde vorgeworfen haben
wir
werden vorgeworfen haben
ihr
werdet vorgeworfen haben
sie/Sie
werden vorgeworfen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
würfe vor
du
würfest vor
er/sie/es
würfe vor
wir
würfen vor
ihr
würfet vor
sie/Sie
würfen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgeworfen
du
hättest vorgeworfen
er/sie/es
hätte vorgeworfen
wir
hätten vorgeworfen
ihr
hättet vorgeworfen
sie/Sie
hätten vorgeworfen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorwerfen
du
würdest vorwerfen
er/sie/es
würde vorwerfen
wir
würden vorwerfen
ihr
würdet vorwerfen
sie/Sie
würden vorwerfen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgeworfen haben
du
würdest vorgeworfen haben
er/sie/es
würde vorgeworfen haben
wir
würden vorgeworfen haben
ihr
würdet vorgeworfen haben
sie/Sie
würden vorgeworfen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorwerfen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
