Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
widerstehe
du
widerstehest
er/sie/es
widerstehe
wir
widerstehen
ihr
widerstehet
sie/Sie
widerstehen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe widerstanden
du
habest widerstanden
er/sie/es
habe widerstanden
wir
haben widerstanden
ihr
habet widerstanden
sie/Sie
haben widerstanden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde widerstehen
du
werdest widerstehen
er/sie/es
werde widerstehen
wir
werden widerstehen
ihr
werdet widerstehen
sie/Sie
werden widerstehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde widerstanden haben
du
werdest widerstanden haben
er/sie/es
werde widerstanden haben
wir
werden widerstanden haben
ihr
werdet widerstanden haben
sie/Sie
werden widerstanden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
widerstünde; widerstände
du
widerstündest; widerständest
er/sie/es
widerstünde; widerstände
wir
widerstünden; widerständen
ihr
widerstündet; widerständet
sie/Sie
widerstünden; widerständen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte widerstanden
du
hättest widerstanden
er/sie/es
hätte widerstanden
wir
hätten widerstanden
ihr
hättet widerstanden
sie/Sie
hätten widerstanden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde widerstehen
du
würdest widerstehen
er/sie/es
würde widerstehen
wir
würden widerstehen
ihr
würdet widerstehen
sie/Sie
würden widerstehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde widerstanden haben
du
würdest widerstanden haben
er/sie/es
würde widerstanden haben
wir
würden widerstanden haben
ihr
würdet widerstanden haben
sie/Sie
würden widerstanden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [widerstehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
