Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sehe zu
du
sehe zu
er/sie/es
sehe zu
wir
sehen zu
ihr
sehet zu
sie/Sie
sehen zu
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zugesehen
du
habest zugesehen
er/sie/es
habe zugesehen
wir
haben zugesehen
ihr
habet zugesehen
sie/Sie
haben zugesehen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zusehen
du
werdest zusehen
er/sie/es
werde zusehen
wir
werden zusehen
ihr
werdet zusehen
sie/Sie
werden zusehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zugesehen haben
du
werdest zugesehen haben
er/sie/es
werde zugesehen haben
wir
werden zugesehen haben
ihr
werdet zugesehen haben
sie/Sie
werden zugesehen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sähe zu
du
sähest zu; sähst zu
er/sie/es
sähe zu
wir
sähen zu
ihr
sähet zu; säht zu
sie/Sie
sähen zu
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zugesehen
du
hättest zugesehen
er/sie/es
hätte zugesehen
wir
hätten zugesehen
ihr
hättet zugesehen
sie/Sie
hätten zugesehen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zusehen
du
würdest zusehen
er/sie/es
würde zusehen
wir
würden zusehen
ihr
würdet zusehen
sie/Sie
würden zusehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zugesehen haben
du
würdest zugesehen haben
er/sie/es
würde zugesehen haben
wir
werden zugesehen haben
ihr
werdet zugesehen haben
sie/Sie
werden zugesehen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zusehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.