Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
zweifele; zweifle
du
zweifelst
er/sie/es
zweifele; zweifle
wir
zweifeln
ihr
zweifelt
sie/Sie
zweifeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gezweifelt
du
habest gezweifelt
er/sie/es
habe gezweifelt
wir
haben gezweifelt
ihr
habet gezweifelt
sie/Sie
haben gezweifelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zweifeln
du
werdest zweifeln
er/sie/es
werde zweifeln
wir
werden zweifeln
ihr
werdet zweifeln
sie/Sie
werden zweifeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gezweifelt haben
du
werdest gezweifelt haben
er/sie/es
werde gezweifelt haben
wir
werden gezweifelt haben
ihr
werdet gezweifelt haben
sie/Sie
werden gezweifelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
zweifelte
du
zweifeltest
er/sie/es
zweifelte
wir
zweifelten
ihr
zweifeltet
sie/Sie
zweifelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gezweifelt
du
hättest gezweifelt
er/sie/es
hätte gezweifelt
wir
hätten gezweifelt
ihr
hättet gezweifelt
sie/Sie
hätten gezweifelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zweifeln
du
würdest zweifeln
er/sie/es
würde zweifeln
wir
würden zweifeln
ihr
würdet zweifeln
sie/Sie
würden zweifeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gezweifelt haben
du
würdest gezweifelt haben
er/sie/es
würde gezweifelt haben
wir
würden gezweifelt haben
ihr
würdet gezweifelt haben
sie/Sie
würden gezweifelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zweifeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
