Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
addiere
du
addierest
er/sie/es
addiere
wir
addieren
ihr
addieret
sie/Sie
addieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe addiert
du
habest addiert
er/sie/es
habe addiert
wir
haben addiert
ihr
habet addiert
sie/Sie
haben addiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde addieren
du
werdest addieren
er/sie/es
werde addieren
wir
werden addieren
ihr
werdet addieren
sie/Sie
werden addieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde addiert haben
du
werdest addiert haben
er/sie/es
werde addiert haben
wir
werden addiert haben
ihr
werdet addiert haben
sie/Sie
werden addiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
addierte
du
addiertest
er/sie/es
addierte
wir
addierten
ihr
addiertet
sie/Sie
addierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte addiert
du
hättest addiert
er/sie/es
hätte addiert
wir
hätten addiert
ihr
hättet addiert
sie/Sie
hätten addiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde addieren
du
würdest addieren
er/sie/es
würde addieren
wir
würden addieren
ihr
würdet addieren
sie/Sie
würden addieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde addiert haben
du
würdest addiert haben
er/sie/es
würde addiert haben
wir
würden addiert haben
ihr
würdet addiert haben
sie/Sie
würden addiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [addieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
