Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
hebe an
du
hebest an
er/sie/es
hebe an
wir
heben an
ihr
hebet an
sie/Sie
heben an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angehoben
du
habest angehoben
er/sie/es
habe angehoben
wir
haben angehoben
ihr
habet angehoben
sie/Sie
haben angehoben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anheben
du
werdest anheben
er/sie/es
werde anheben
wir
werden anheben
ihr
werdet anheben
sie/Sie
werden anheben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angehoben haben
du
werdest angehoben haben
er/sie/es
werde angehoben haben
wir
werden angehoben haben
ihr
werdet angehoben haben
sie/Sie
werden angehoben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
höbe an
du
höbest an; höbst an
er/sie/es
höbe an
wir
höben an
ihr
höbet an; höbt an
sie/Sie
höben an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angehoben
du
hättest angehoben
er/sie/es
hätte angehoben
wir
hätten angehoben
ihr
hättet angehoben
sie/Sie
hätten angehoben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anheben
du
würdest anheben
er/sie/es
würde anheben
wir
würden anheben
ihr
würdet anheben
sie/Sie
würden anheben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angehoben haben
du
würdest angehoben haben
er/sie/es
würde angehoben haben
wir
würden angehoben haben
ihr
würdet angehoben haben
sie/Sie
würden angehoben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anheben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
