Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
höre an
du
hörest an
er/sie/es
höre an
wir
hören an
ihr
höret an
sie/Sie
hören an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angehört
du
habest angehört
er/sie/es
habe angehört
wir
haben angehört
ihr
habet angehört
sie/Sie
haben angehört
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anhören
du
werdest anhören
er/sie/es
werde anhören
wir
werden anhören
ihr
werdet anhören
sie/Sie
werden anhören
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angehört haben
du
werdest angehört haben
er/sie/es
werde angehört haben
wir
werden angehört haben
ihr
werdet angehört haben
sie/Sie
werden angehört haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hörte an
du
hörtest an
er/sie/es
hörte an
wir
hörten an
ihr
hörtet an
sie/Sie
hörten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angehört
du
hättest angehört
er/sie/es
hätte angehört
wir
hätten angehört
ihr
hättet angehört
sie/Sie
hätten angehört
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anhören
du
würdest anhören
er/sie/es
würde anhören
wir
würden anhören
ihr
würdet anhören
sie/Sie
würden anhören
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angehört haben
du
würdest angehört haben
er/sie/es
würde angehört haben
wir
würden angehört haben
ihr
würdet angehört haben
sie/Sie
würden angehört haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anhören]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
