Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
klage an
du
klagest an
er/sie/es
klage an
wir
klagen an
ihr
klaget an
sie/Sie
klagen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angeklagt
du
habest angeklagt
er/sie/es
habe angeklagt
wir
haben angeklagt
ihr
habet angeklagt
sie/Sie
haben angeklagt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anklagen
du
werdest anklagen
er/sie/es
werde anklagen
wir
werden anklagen
ihr
werdet anklagen
sie/Sie
werden anklagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angeklagt haben
du
werdest angeklagt haben
er/sie/es
werde angeklagt haben
wir
werden angeklagt haben
ihr
werdet angeklagt haben
sie/Sie
werden angeklagt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
klagte an
du
klagtest an
er/sie/es
klagte an
wir
klagten an
ihr
klagtet an
sie/Sie
klagten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angeklagt
du
hättest angeklagt
er/sie/es
hätte angeklagt
wir
hätten angeklagt
ihr
hättet angeklagt
sie/Sie
hätten angeklagt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anklagen
du
würdest anklagen
er/sie/es
würde anklagen
wir
würden anklagen
ihr
würdet anklagen
sie/Sie
würden anklagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angeklagt haben
du
würdest angeklagt haben
er/sie/es
würde angeklagt haben
wir
würden angeklagt haben
ihr
würdet angeklagt haben
sie/Sie
würden angeklagt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anklagen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
