Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
treibe an
du
treibest an
er/sie/es
treibe an
wir
treiben an
ihr
treibet an
sie/Sie
treiben an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angetrieben
du
habest angetrieben
er/sie/es
habe angetrieben
wir
haben angetrieben
ihr
habet angetrieben
sie/Sie
haben angetrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde antreiben
du
werdest antreiben
er/sie/es
werde antreiben
wir
werden antreiben
ihr
werdet antreiben
sie/Sie
werden antreiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angetrieben haben
du
werdest angetrieben haben
er/sie/es
werde angetrieben haben
wir
werden angetrieben haben
ihr
werdet angetrieben haben
sie/Sie
werden angetrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
triebe an
du
triebest an
er/sie/es
triebe an
wir
trieben an
ihr
triebet an
sie/Sie
trieben an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angetrieben
du
hättest angetrieben
er/sie/es
hätte angetrieben
wir
hätten angetrieben
ihr
hättet angetrieben
sie/Sie
hätten angetrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde antreiben
du
würdest antreiben
er/sie/es
würde antreiben
wir
würden antreiben
ihr
würdet antreiben
sie/Sie
würden antreiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angetrieben haben
du
würdest angetrieben haben
er/sie/es
würde angetrieben haben
wir
würden angetrieben haben
ihr
würdet angetrieben haben
sie/Sie
würden angetrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [antreiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
