Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beanspruche
du
beanspruchest
er/sie/es
beanspruche
wir
beanspruchen
ihr
beanspruchet
sie/Sie
beanspruchen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beansprucht
du
habest beansprucht
er/sie/es
habe beansprucht
wir
haben beansprucht
ihr
habet beansprucht
sie/Sie
haben beansprucht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beanspruchen
du
werdest beanspruchen
er/sie/es
werde beanspruchen
wir
werden beanspruchen
ihr
werdet beanspruchen
sie/Sie
werden beanspruchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beansprucht haben
du
werdest beansprucht haben
er/sie/es
werde beansprucht haben
wir
werden beansprucht haben
ihr
werdet beansprucht haben
sie/Sie
werden beansprucht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beanspruchte
du
beanspruchtest
er/sie/es
beanspruchte
wir
beanspruchten
ihr
beanspruchtet
sie/Sie
beanspruchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beansprucht
du
hättest beansprucht
er/sie/es
hätte beansprucht
wir
hätten beansprucht
ihr
hättet beansprucht
sie/Sie
hätten beansprucht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beanspruchen
du
würdest beanspruchen
er/sie/es
würde beanspruchen
wir
würden beanspruchen
ihr
würdet beanspruchen
sie/Sie
würden beanspruchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beansprucht haben
du
würdest beansprucht haben
er/sie/es
würde beansprucht haben
wir
würden beansprucht haben
ihr
würdet beansprucht haben
sie/Sie
würden beansprucht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beanspruchen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
