Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beantrage
du
beantragest
er/sie/es
beantrage
wir
beantragen
ihr
beantraget
sie/Sie
beantragen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beantragt
du
habest beantragt
er/sie/es
habe beantragt
wir
haben beantragt
ihr
habet beantragt
sie/Sie
haben beantragt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beantragen
du
werdest beantragen
er/sie/es
werde beantragen
wir
werden beantragen
ihr
werdet beantragen
sie/Sie
werden beantragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beantragt haben
du
werdest beantragt haben
er/sie/es
werde beantragt haben
wir
werden beantragt haben
ihr
werdet beantragt haben
sie/Sie
werden beantragt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beantragte
du
beantragtest
er/sie/es
beantragte
wir
beantragten
ihr
beantragtet
sie/Sie
beantragten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beantragt
du
hättest beantragt
er/sie/es
hätte beantragt
wir
hätten beantragt
ihr
hättet beantragt
sie/Sie
hätten beantragt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beantragen
du
würdest beantragen
er/sie/es
würde beantragen
wir
würden beantragen
ihr
würdet beantragen
sie/Sie
würden beantragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beantragt haben
du
würdest beantragt haben
er/sie/es
würde beantragt haben
wir
würden beantragt haben
ihr
würdet beantragt haben
sie/Sie
würden beantragt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beantragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
