Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beauftrage
du
beauftragest
er/sie/es
beauftrage
wir
beauftragen
ihr
beauftraget
sie/Sie
beauftragen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beauftragt
du
habest beauftragt
er/sie/es
habe beauftragt
wir
haben beauftragt
ihr
habet beauftragt
sie/Sie
haben beauftragt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beauftragen
du
werdest beauftragen
er/sie/es
werde beauftragen
wir
werden beauftragen
ihr
werdet beauftragen
sie/Sie
werden beauftragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beauftragt haben
du
werdest beauftragt haben
er/sie/es
werde beauftragt haben
wir
werden beauftragt haben
ihr
werdet beauftragt haben
sie/Sie
werden beauftragt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beauftragte
du
beauftragtest
er/sie/es
beauftragte
wir
beauftragten
ihr
beauftragtet
sie/Sie
beauftragten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beauftragt
du
hättest beauftragt
er/sie/es
hätte beauftragt
wir
hätten beauftragt
ihr
hättet beauftragt
sie/Sie
hätten beauftragt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beauftragen
du
würdest beauftragen
er/sie/es
würde beauftragen
wir
würden beauftragen
ihr
würdet beauftragen
sie/Sie
würden beauftragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beauftragt haben
du
würdest beauftragt haben
er/sie/es
würde beauftragt haben
wir
würden beauftragt haben
ihr
würdet beauftragt haben
sie/Sie
würden beauftragt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beauftragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
