Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
berechne
du
berechnest
er/sie/es
berechne
wir
berechnen
ihr
berechnet
sie/Sie
berechnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe berechnet
du
habest berechnet
er/sie/es
habe berechnet
wir
haben berechnet
ihr
habet berechnet
sie/Sie
haben berechnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde berechnen
du
werdest berechnen
er/sie/es
werde berechnen
wir
werden berechnen
ihr
werdet berechnen
sie/Sie
werden berechnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde berechnet haben
du
werdest berechnet haben
er/sie/es
werde berechnet haben
wir
werden berechnet haben
ihr
werdet berechnet haben
sie/Sie
werden berechnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
berechnete
du
berechnetest
er/sie/es
berechnete
wir
berechneten
ihr
berechnetet
sie/Sie
berechneten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte berechnet
du
hättest berechnet
er/sie/es
hätte berechnet
wir
hätten berechnet
ihr
hättet berechnet
sie/Sie
hätten berechnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde berechnen
du
würdest berechnen
er/sie/es
würde berechnen
wir
würden berechnen
ihr
würdet berechnen
sie/Sie
würden berechnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde berechnet haben
du
würdest berechnet haben
er/sie/es
würde berechnet haben
wir
würden berechnet haben
ihr
würdet berechnet haben
sie/Sie
würden berechnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [berechnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
