Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bete
du
betest
er/sie/es
bete
wir
beten
ihr
betet
sie/Sie
beten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gebetet
du
habest gebetet
er/sie/es
habe gebetet
wir
haben gebetet
ihr
habet gebetet
sie/Sie
haben gebetet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beten
du
werdest beten
er/sie/es
werde beten
wir
werden beten
ihr
werdet beten
sie/Sie
werden beten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gebetet haben
du
werdest gebetet haben
er/sie/es
werde gebetet haben
wir
werden gebetet haben
ihr
werdet gebetet haben
sie/Sie
werden gebetet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
betete
du
betetest
er/sie/es
betete
wir
beteten
ihr
betetet
sie/Sie
beteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gebetet
du
hättest gebetet
er/sie/es
hätte gebetet
wir
hätten gebetet
ihr
hättet gebetet
sie/Sie
hätten gebetet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beten
du
würdest beten
er/sie/es
würde beten
wir
würden beten
ihr
würdet beten
sie/Sie
würden beten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gebetet haben
du
würdest gebetet haben
er/sie/es
würde gebetet haben
wir
würden gebetet haben
ihr
würdet gebetet haben
sie/Sie
würden gebetet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
