Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
füge ein
du
fügest ein
er/sie/es
füge ein
wir
fügen ein
ihr
füget ein
sie/Sie
fügen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingefügt
du
habest eingefügt
er/sie/es
habe eingefügt
wir
haben eingefügt
ihr
habet eingefügt
sie/Sie
haben eingefügt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einfügen
du
werdest einfügen
er/sie/es
werde einfügen
wir
werden einfügen
ihr
werdet einfügen
sie/Sie
werden einfügen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingefügt haben
du
werdest eingefügt haben
er/sie/es
werde eingefügt haben
wir
werden eingefügt haben
ihr
werdet eingefügt haben
sie/Sie
werden eingefügt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fügte ein
du
fügtest ein
er/sie/es
fügte ein
wir
fügten ein
ihr
fügtet ein
sie/Sie
fügten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingefügt
du
hättest eingefügt
er/sie/es
hätte eingefügt
wir
hätten eingefügt
ihr
hättet eingefügt
sie/Sie
hätten eingefügt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einfügen
du
würdest einfügen
er/sie/es
würde einfügen
wir
würden einfügen
ihr
würdet einfügen
sie/Sie
würden einfügen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingefügt haben
du
würdest eingefügt haben
er/sie/es
würde eingefügt haben
wir
würden eingefügt haben
ihr
würdet eingefügt haben
sie/Sie
würden eingefügt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einfügen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
