Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
richte ein
du
richtest ein
er/sie/es
richte ein
wir
richten ein
ihr
richtet ein
sie/Sie
richten ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingerichtet
du
habest eingerichtet
er/sie/es
habe eingerichtet
wir
haben eingerichtet
ihr
habet eingerichtet
sie/Sie
haben eingerichtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einrichten
du
werdest einrichten
er/sie/es
werde einrichten
wir
werden einrichten
ihr
werdet einrichten
sie/Sie
werden einrichten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingerichtet haben
du
werdest eingerichtet haben
er/sie/es
werde eingerichtet haben
wir
werden eingerichtet haben
ihr
werdet eingerichtet haben
sie/Sie
werden eingerichtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
richtete ein
du
richtetest ein
er/sie/es
richtete ein
wir
richteten ein
ihr
richtetet ein
sie/Sie
richteten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingerichtet
du
hättest eingerichtet
er/sie/es
hätte eingerichtet
wir
hätten eingerichtet
ihr
hättet eingerichtet
sie/Sie
hätten eingerichtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einrichten
du
würdest einrichten
er/sie/es
würde einrichten
wir
würden einrichten
ihr
würdet einrichten
sie/Sie
würden einrichten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingerichtet haben
du
würdest eingerichtet haben
er/sie/es
würde eingerichtet haben
wir
würden eingerichtet haben
ihr
würdet eingerichtet haben
sie/Sie
würden eingerichtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einrichten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
