Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erfordere
du
erforderst
er/sie/es
erfordere
wir
erfordern
ihr
erfordert
sie/Sie
erfordern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erfordert
du
habest erfordert
er/sie/es
habe erfordert
wir
haben erfordert
ihr
habet erfordert
sie/Sie
haben erfordert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erfordern
du
werdest erfordern
er/sie/es
werde erfordern
wir
werden erfordern
ihr
werdet erfordern
sie/Sie
werden erfordern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erfordert haben
du
werdest erfordert haben
er/sie/es
werde erfordert haben
wir
werden erfordert haben
ihr
werdet erfordert haben
sie/Sie
werden erfordert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erforderte
du
erfordertest
er/sie/es
erforderte
wir
erforderten
ihr
erfordertet
sie/Sie
erforderten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erfordert
du
hättest erfordert
er/sie/es
hätte erfordert
wir
hätten erfordert
ihr
hättet erfordert
sie/Sie
hätten erfordert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erfordern
du
würdest erfordern
er/sie/es
würde erfordern
wir
würden erfordern
ihr
würdet erfordern
sie/Sie
würden erfordern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erfordert haben
du
würdest erfordert haben
er/sie/es
würde erfordert haben
wir
würden erfordert haben
ihr
würdet erfordert haben
sie/Sie
würden erfordert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erfordern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
