Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
feuchte an
du
feuchtest an
er/sie/es
feuchte an
wir
feuchten an
ihr
feuchtet an
sie/Sie
feuchten an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angefeuchtet
du
habest angefeuchtet
er/sie/es
habe angefeuchtet
wir
haben angefeuchtet
ihr
habet angefeuchtet
sie/Sie
haben angefeuchtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anfeuchten
du
werdest anfeuchten
er/sie/es
werde anfeuchten
wir
werden anfeuchten
ihr
werdet anfeuchten
sie/Sie
werden anfeuchten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angefeuchtet haben
du
werdest angefeuchtet haben
er/sie/es
werde angefeuchtet haben
wir
werden angefeuchtet haben
ihr
werdet angefeuchtet haben
sie/Sie
werden angefeuchtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
feuchtete an
du
feuchtetest an
er/sie/es
feuchtete an
wir
feuchteten an
ihr
feuchtetet an
sie/Sie
feuchteten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angefeuchtet
du
hättest angefeuchtet
er/sie/es
hätte angefeuchtet
wir
hätten angefeuchtet
ihr
hättet angefeuchtet
sie/Sie
hätten angefeuchtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anfeuchten
du
würdest anfeuchten
er/sie/es
würde anfeuchten
wir
würden anfeuchten
ihr
würdet anfeuchten
sie/Sie
würden anfeuchten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angefeuchtet haben
du
würdest angefeuchtet haben
er/sie/es
würde angefeuchtet haben
wir
würden angefeuchtet haben
ihr
würdet angefeuchtet haben
sie/Sie
würden angefeuchtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [feuchten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
