Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
glaube
du
glaubest
er/sie/es
glaube
wir
glauben
ihr
glaubet
sie/Sie
glauben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geglaubt
du
habest geglaubt
er/sie/es
habe geglaubt
wir
haben geglaubt
ihr
habet geglaubt
sie/Sie
haben geglaubt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde glauben
du
werdest glauben
er/sie/es
werde glauben
wir
werden glauben
ihr
werdet glauben
sie/Sie
werden glauben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geglaubt haben
du
werdest geglaubt haben
er/sie/es
werde geglaubt haben
wir
werden geglaubt haben
ihr
werdet geglaubt haben
sie/Sie
werden geglaubt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
glaubte
du
glaubtest
er/sie/es
glaubte
wir
glaubten
ihr
glaubtet
sie/Sie
glaubten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geglaubt
du
hättest geglaubt
er/sie/es
hätte geglaubt
wir
hätten geglaubt
ihr
hättet geglaubt
sie/Sie
hätten geglaubt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde glauben
du
würdest glauben
er/sie/es
würde glauben
wir
würden glauben
ihr
würdet glauben
sie/Sie
würden glauben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geglaubt haben
du
würdest geglaubt haben
er/sie/es
würde geglaubt haben
wir
würden geglaubt haben
ihr
würdet geglaubt haben
sie/Sie
würden geglaubt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [glauben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
