Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
habe gut
du
habest gut
er/sie/es
habe gut
wir
haben gut
ihr
habet gut
sie/Sie
haben gut
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gutgehabt
du
habest gutgehabt
er/sie/es
habe gutgehabt
wir
haben gutgehabt
ihr
habet gutgehabt
sie/Sie
haben gutgehabt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde guthaben
du
werdest guthaben
er/sie/es
werde guthaben
wir
werden guthaben
ihr
werdet guthaben
sie/Sie
werden guthaben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gutgehabt haben
du
werdest gutgehabt haben
er/sie/es
werde gutgehabt haben
wir
werden gutgehabt haben
ihr
werdet gutgehabt haben
sie/Sie
werden gutgehabt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hätte gut
du
hättest gut
er/sie/es
hätte gut
wir
hätten gut
ihr
hättet gut
sie/Sie
hätten gut
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gutgehabt
du
hättest gutgehabt
er/sie/es
hätte gutgehabt
wir
hätten gutgehabt
ihr
hättet gutgehabt
sie/Sie
hätten gutgehabt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde guthaben
du
würdest guthaben
er/sie/es
würde guthaben
wir
würden guthaben
ihr
würdet guthaben
sie/Sie
würden guthaben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gutgehabt haben
du
würdest gutgehabt haben
er/sie/es
würde gutgehabt haben
wir
würden gutgehabt haben
ihr
würdet gutgehabt haben
sie/Sie
würden gutgehabt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [guthaben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
