Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
klemme
du
klemmest
er/sie/es
klemme
wir
klemmen
ihr
klemmet
sie/Sie
klemmen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geklemmt
du
habest geklemmt
er/sie/es
habe geklemmt
wir
haben geklemmt
ihr
habet geklemmt
sie/Sie
haben geklemmt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde klemmen
du
werdest klemmen
er/sie/es
werde klemmen
wir
werden klemmen
ihr
werdet klemmen
sie/Sie
werden klemmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geklemmt haben
du
werdest geklemmt haben
er/sie/es
werde geklemmt haben
wir
werden geklemmt haben
ihr
werdet geklemmt haben
sie/Sie
werden geklemmt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
klemmte
du
klemmtest
er/sie/es
klemmte
wir
klemmten
ihr
klemmtet
sie/Sie
klemmten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geklemmt
du
hättest geklemmt
er/sie/es
hätte geklemmt
wir
hätten geklemmt
ihr
hättet geklemmt
sie/Sie
hätten geklemmt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde klemmen
du
würdest klemmen
er/sie/es
würde klemmen
wir
würden klemmen
ihr
würdet klemmen
sie/Sie
würden klemmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geklemmt haben
du
würdest geklemmt haben
er/sie/es
würde geklemmt haben
wir
würden geklemmt haben
ihr
würdet geklemmt haben
sie/Sie
würden geklemmt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [klemmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
