Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
klingle; klingele
du
klingelst
er/sie/es
klingle; klingele
wir
klingeln
ihr
klingelt
sie/Sie
klingeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geklingelt
du
habest geklingelt
er/sie/es
habe geklingelt
wir
haben geklingelt
ihr
habet geklingelt
sie/Sie
haben geklingelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde klingeln
du
werdest klingeln
er/sie/es
werde klingeln
wir
werden klingeln
ihr
werdet klingeln
sie/Sie
werden klingeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geklingelt haben
du
werdest geklingelt haben
er/sie/es
werde geklingelt haben
wir
werden geklingelt haben
ihr
werdet geklingelt haben
sie/Sie
werden geklingelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
klingelte
du
klingeltest
er/sie/es
klingelte
wir
klingelten
ihr
klingeltet
sie/Sie
klingelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geklingelt
du
hättest geklingelt
er/sie/es
hätte geklingelt
wir
hätten geklingelt
ihr
hättet geklingelt
sie/Sie
hätten geklingelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde klingeln
du
würdest klingeln
er/sie/es
würde klingeln
wir
würden klingeln
ihr
würdet klingeln
sie/Sie
würden klingeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geklingelt haben
du
würdest geklingelt haben
er/sie/es
würde geklingelt haben
wir
würden geklingelt haben
ihr
würdet geklingelt haben
sie/Sie
würden geklingelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [klingeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
