Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme mit
du
nehmest mit
er/sie/es
nehme mit
wir
nehmen mit
ihr
nehmet mit
sie/Sie
nehmen mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mitgenommen
du
habest mitgenommen
er/sie/es
habe mitgenommen
wir
haben mitgenommen
ihr
habet mitgenommen
sie/Sie
haben mitgenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mitnehmen
du
werdest mitnehmen
er/sie/es
werde mitnehmen
wir
werden mitnehmen
ihr
werdet mitnehmen
sie/Sie
werden mitnehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitgenommen haben
du
werdest mitgenommen haben
er/sie/es
werde mitgenommen haben
wir
werden mitgenommen haben
ihr
werdet mitgenommen haben
sie/Sie
werden mitgenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme mit
du
nähmest mit; nähmst mit
er/sie/es
nähme mit
wir
nähmen mit
ihr
nähmet mit; nähmt mit
sie/Sie
nähmen mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mitgenommen
du
hättest mitgenommen
er/sie/es
hätte mitgenommen
wir
hätten mitgenommen
ihr
hättet mitgenommen
sie/Sie
hätten mitgenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mitnehmen
du
würdest mitnehmen
er/sie/es
würde mitnehmen
wir
würden mitnehmen
ihr
würdet mitnehmen
sie/Sie
würden mitnehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitgenommen haben
du
würdest mitgenommen haben
er/sie/es
würde mitgenommen haben
wir
würden mitgenommen haben
ihr
würdet mitgenommen haben
sie/Sie
würden mitgenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mitnehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
