Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
parke
du
parkest
er/sie/es
parke
wir
parken
ihr
parket
sie/Sie
parken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geparkt
du
habest geparkt
er/sie/es
habe geparkt
wir
haben geparkt
ihr
habet geparkt
sie/Sie
haben geparkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde parken
du
werdest parken
er/sie/es
werde parken
wir
werden parken
ihr
werdet parken
sie/Sie
werden parken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geparkt haben
du
werdest geparkt haben
er/sie/es
werde geparkt haben
wir
werden geparkt haben
ihr
werdet geparkt haben
sie/Sie
werden geparkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
parkte
du
parktest
er/sie/es
parkte
wir
parkten
ihr
parktet
sie/Sie
parkten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geparkt
du
hättest geparkt
er/sie/es
hätte geparkt
wir
hätten geparkt
ihr
hättet geparkt
sie/Sie
hätten geparkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde parken
du
würdest parken
er/sie/es
würde parken
wir
würden parken
ihr
würdet parken
sie/Sie
würden parken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geparkt haben
du
würdest geparkt haben
er/sie/es
würde geparkt haben
wir
würden geparkt haben
ihr
würdet geparkt haben
sie/Sie
würden geparkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [parken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
