Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schere
du
scherest
er/sie/es
schere
wir
scheren
ihr
scheret
sie/Sie
scheren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschoren; geschert
du
habest geschoren; geschert
er/sie/es
habe geschoren; geschert
wir
haben geschoren; geschert
ihr
habet geschoren; geschert
sie/Sie
haben geschoren; geschert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde scheren
du
werdest scheren
er/sie/es
werde scheren
wir
werden scheren
ihr
werdet scheren
sie/Sie
werden scheren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschoren; geschert
du
werdest geschoren; geschert
er/sie/es
werde geschoren; geschert
wir
werden geschoren; geschert
ihr
werdet geschoren; geschert
sie/Sie
werden geschoren; geschert
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schöre; scherte
du
schörest; schörst; schertest
er/sie/es
schöre; scherte
wir
schören; scherten
ihr
schöret; schört; schertet
sie/Sie
schören; scherten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschoren; geschert
du
hättest geschoren; geschert
er/sie/es
hätte geschoren; geschert
wir
hätten geschoren; geschert
ihr
hättet geschoren; geschert
sie/Sie
hätten geschoren; geschert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde scheren
du
würdest scheren
er/sie/es
würde scheren
wir
würden scheren
ihr
würdet scheren
sie/Sie
würden scheren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschoren; geschert haben
du
würdest geschoren; geschert haben
er/sie/es
würde geschoren; geschert haben
wir
würden geschoren; geschert haben
ihr
würdet geschoren; geschert haben
sie/Sie
würden geschoren; geschert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [scheren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
