Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schließe
du
schließest
er/sie/es
schließe
wir
schließen
ihr
schließet
sie/Sie
schließen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschlossen
du
habest geschlossen
er/sie/es
habe geschlossen
wir
haben geschlossen
ihr
habet geschlossen
sie/Sie
haben geschlossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schließen
du
werdest schließen
er/sie/es
werde schließen
wir
werden schließen
ihr
werdet schließen
sie/Sie
werden schließen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschlossen haben
du
werdest geschlossen haben
er/sie/es
werde geschlossen haben
wir
werden geschlossen haben
ihr
werdet geschlossen haben
sie/Sie
werden geschlossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlösse
du
schlössest
er/sie/es
schlösse
wir
schlössen
ihr
schlösset
sie/Sie
schlössen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschlossen
du
hättest geschlossen
er/sie/es
hätte geschlossen
wir
hätten geschlossen
ihr
hättet geschlossen
sie/Sie
hätten geschlossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schließen
du
würdest schließen
er/sie/es
würde schließen
wir
würden schließen
ihr
würdet schließen
sie/Sie
würden schließen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschlossen haben
du
würdest geschlossen haben
er/sie/es
würde geschlossen haben
wir
würden geschlossen haben
ihr
würdet geschlossen haben
sie/Sie
würden geschlossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schließen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
