Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schreibe
du
schreibest
er/sie/es
schreibe
wir
schreiben
ihr
schreibet
sie/Sie
schreiben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschrieben
du
habest geschrieben
er/sie/es
habe geschrieben
wir
haben geschrieben
ihr
habet geschrieben
sie/Sie
haben geschrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schreiben
du
werdest schreiben
er/sie/es
werde schreiben
wir
werden schreiben
ihr
werdet schreiben
sie/Sie
werden schreiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschrieben haben
du
werdest geschrieben haben
er/sie/es
werde geschrieben haben
wir
werden geschrieben haben
ihr
werdet geschrieben haben
sie/Sie
werden geschrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schriebe
du
schriebest
er/sie/es
schriebe
wir
schrieben
ihr
schriebet
sie/Sie
schrieben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschrieben
du
hättest geschrieben
er/sie/es
hätte geschrieben
wir
hätten geschrieben
ihr
hättet geschrieben
sie/Sie
hätten geschrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schreiben
du
würdest schreiben
er/sie/es
würde schreiben
wir
würden schreiben
ihr
würdet schreiben
sie/Sie
würden schreiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschrieben haben
du
würdest geschrieben haben
er/sie/es
würde geschrieben haben
wir
würden geschrieben haben
ihr
würdet geschrieben haben
sie/Sie
würden geschrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schreiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
