Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stehle
du
stehlest
er/sie/es
stehle
wir
stehlen
ihr
stehlet
sie/Sie
stehlen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gestohlen
du
habest gestohlen
er/sie/es
habe gestohlen
wir
haben gestohlen
ihr
habet gestohlen
sie/Sie
haben gestohlen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde stehlen
du
werdest stehlen
er/sie/es
werde stehlen
wir
werden stehlen
ihr
werdet stehlen
sie/Sie
werden stehlen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gestohlen haben
du
werdest gestohlen haben
er/sie/es
werde gestohlen haben
wir
werden gestohlen haben
ihr
werdet gestohlen haben
sie/Sie
werden gestohlen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stähle; stöhle
du
stählest; stählst; stöhlest; stöhlst
er/sie/es
stähle; stöhle
wir
stählen; stöhlen
ihr
stählet; stählt; stöhlet; stöhlt
sie/Sie
stählen; stöhlen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gestohlen
du
hättest gestohlen
er/sie/es
hätte gestohlen
wir
hätten gestohlen
ihr
hättet gestohlen
sie/Sie
hätten gestohlen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde stehlen
du
würdest stehlen
er/sie/es
würde stehlen
wir
würden stehlen
ihr
würdet stehlen
sie/Sie
würden stehlen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gestohlen haben
du
würdest gestohlen haben
er/sie/es
würde gestohlen haben
wir
würden gestohlen haben
ihr
würdet gestohlen haben
sie/Sie
würden gestohlen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [stehlen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
