Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wandle um; wandele um
du
wandelst um
er/sie/es
wandle um; wandele um
wir
wandeln um
ihr
wandelt um
sie/Sie
wandeln um
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe umgewandelt
du
habest umgewandelt
er/sie/es
habe umgewandelt
wir
haben umgewandelt
ihr
habet umgewandelt
sie/Sie
haben umgewandelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umwandeln
du
werdest umwandeln
er/sie/es
werde umwandeln
wir
werden umwandeln
ihr
werdet umwandeln
sie/Sie
werden umwandeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umgewandelt haben
du
werdest umgewandelt haben
er/sie/es
werde umgewandelt haben
wir
werden umgewandelt haben
ihr
werdet umgewandelt haben
sie/Sie
werden umgewandelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wandelte um
du
wandeltest um
er/sie/es
wandelte um
wir
wandelten um
ihr
wandeltet um
sie/Sie
wandelten um
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umgewandelt
du
hättest umgewandelt
er/sie/es
hätte umgewandelt
wir
hätten umgewandelt
ihr
hättet umgewandelt
sie/Sie
hätten umgewandelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umwandeln
du
würdest umwandeln
er/sie/es
würde umwandeln
wir
würden umwandeln
ihr
würdet umwandeln
sie/Sie
würden umwandeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umgewandelt haben
du
würdest umgewandelt haben
er/sie/es
würde umgewandelt haben
wir
würden umgewandelt haben
ihr
würdet umgewandelt haben
sie/Sie
würden umgewandelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umwandeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
