Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vermittle; vermittele
du
vermittelst
er/sie/es
vermittle; vermittele
wir
vermitteln
ihr
vermittelt
sie/Sie
vermitteln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vermittelt
du
habest vermittelt
er/sie/es
habe vermittelt
wir
haben vermittelt
ihr
habet vermittelt
sie/Sie
haben vermittelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vermitteln
du
werdest vermitteln
er/sie/es
werde vermitteln
wir
werden vermitteln
ihr
werdet vermitteln
sie/Sie
werden vermitteln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vermittelt haben
du
werdest vermittelt haben
er/sie/es
werde vermittelt haben
wir
werden vermittelt haben
ihr
werdet vermittelt haben
sie/Sie
werden vermittelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vermittelte
du
vermitteltest
er/sie/es
vermittelte
wir
vermittelten
ihr
vermitteltet
sie/Sie
vermittelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vermittelt
du
hättest vermittelt
er/sie/es
hätte vermittelt
wir
hätten vermittelt
ihr
hättet vermittelt
sie/Sie
hätten vermittelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vermitteln
du
würdest vermitteln
er/sie/es
würde vermitteln
wir
würden vermitteln
ihr
würdet vermitteln
sie/Sie
würden vermitteln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vermittelt haben
du
würdest vermittelt haben
er/sie/es
würde vermittelt haben
wir
würden vermittelt haben
ihr
würdet vermittelt haben
sie/Sie
würden vermittelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vermitteln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
