Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wende
du
wendest
er/sie/es
wende
wir
wenden
ihr
wendet
sie/Sie
wenden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewandt; gewendet
du
habest gewandt; gewendet
er/sie/es
habe gewandt; gewendet
wir
haben gewandt; gewendet
ihr
habet gewandt; gewendet
sie/Sie
haben gewandt; gewendet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wenden
du
werdest wenden
er/sie/es
werde wenden
wir
werden wenden
ihr
werdet wenden
sie/Sie
werden wenden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewandt; gewendet
du
werdest gewandt; gewendet
er/sie/es
werde gewandt; gewendet
wir
werden gewandt; gewendet
ihr
werdet gewandt; gewendet
sie/Sie
werden gewandt; gewendet
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wendete
du
wendetest
er/sie/es
wendete
wir
wendeten
ihr
wendetet
sie/Sie
wendeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewandt; gewendet
du
hättest gewandt; gewendet
er/sie/es
hätte gewandt; gewendet
wir
hätten gewandt; gewendet
ihr
hättet gewandt; gewendet
sie/Sie
hätten gewandt; gewendet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wenden
du
würdest wenden
er/sie/es
würde wenden
wir
würden wenden
ihr
würdet wenden
sie/Sie
würden wenden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewandt; gewendet haben
du
würdest gewandt; gewendet haben
er/sie/es
würde gewandt; gewendet haben
wir
würden gewandt; gewendet haben
ihr
würdet gewandt; gewendet haben
sie/Sie
würden gewandt; gewendet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [wenden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
