Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
zerschlage
du
zerschlagest
er/sie/es
zerschlage
wir
zerschlagen
ihr
zerschlaget
sie/Sie
zerschlagen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zerschlagen
du
habest zerschlagen
er/sie/es
habe zerschlagen
wir
haben zerschlagen
ihr
habet zerschlagen
sie/Sie
haben zerschlagen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zerschlagen
du
werdest zerschlagen
er/sie/es
werde zerschlagen
wir
werden zerschlagen
ihr
werdet zerschlagen
sie/Sie
werden zerschlagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zerschlagen haben
du
werdest zerschlagen haben
er/sie/es
werde zerschlagen haben
wir
werden zerschlagen haben
ihr
werdet zerschlagen haben
sie/Sie
werden zerschlagen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
zerschlüge
du
zerschlügest; zerschlügst
er/sie/es
zerschlüge
wir
zerschlügen
ihr
zerschlüget; zerschlügt
sie/Sie
zerschlügen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zerschlagen
du
hättest zerschlagen
er/sie/es
hätte zerschlagen
wir
hätten zerschlagen
ihr
hättet zerschlagen
sie/Sie
hätten zerschlagen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zerschlagen
du
würdest zerschlagen
er/sie/es
würde zerschlagen
wir
würden zerschlagen
ihr
würdet zerschlagen
sie/Sie
würden zerschlagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zerschlagen haben
du
würdest zerschlagen haben
er/sie/es
würde zerschlagen haben
wir
würden zerschlagen haben
ihr
würdet zerschlagen haben
sie/Sie
würden zerschlagen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zerschlagen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
