Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme an
du
nehmest an
er/sie/es
nehme an
wir
nehmen an
ihr
nehmet an
sie/Sie
nehmen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angenommen
du
habest angenommen
er/sie/es
habe angenommen
wir
haben angenommen
ihr
habet angenommen
sie/Sie
haben angenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde annehmen
du
werdest annehmen
er/sie/es
werde annehmen
wir
werden annehmen
ihr
werdet annehmen
sie/Sie
werden annehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angenommen haben
du
werdest angenommen haben
er/sie/es
werde angenommen haben
wir
werden angenommen haben
ihr
werdet angenommen haben
sie/Sie
werden angenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme an
du
nähmest an
er/sie/es
nähme an
wir
nähmen an
ihr
nähmet an
sie/Sie
nähmen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angenommen
du
hättest angenommen
er/sie/es
hätte angenommen
wir
hätten angenommen
ihr
hättet angenommen
sie/Sie
hätten angenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde annehmen
du
würdest annehmen
er/sie/es
würde annehmen
wir
würden annehmen
ihr
würdet annehmen
sie/Sie
würden annehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angenommen haben
du
würdest angenommen haben
er/sie/es
würde angenommen haben
wir
würden angenommen haben
ihr
würdet angenommen haben
sie/Sie
würden angenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [annehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
