Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beobachte
du
beobachtest
er/sie/es
beobachte
wir
beobachten
ihr
beobachtet
sie/Sie
beobachten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beobachtet
du
habest beobachtet
er/sie/es
habe beobachtet
wir
haben beobachtet
ihr
habet beobachtet
sie/Sie
haben beobachtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beobachten
du
werdest beobachten
er/sie/es
werde beobachten
wir
werden beobachten
ihr
werdet beobachten
sie/Sie
werden beobachten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beobachtet haben
du
werdest beobachtet haben
er/sie/es
werde beobachtet haben
wir
werden beobachtet haben
ihr
werdet beobachtet haben
sie/Sie
werden beobachtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beobachtete
du
beobachtetest
er/sie/es
beobachtete
wir
beobachteten
ihr
beobachtetet
sie/Sie
beobachteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beobachtet
du
hättest beobachtet
er/sie/es
hätte beobachtet
wir
hätten beobachtet
ihr
hättet beobachtet
sie/Sie
hätten beobachtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beobachten
du
würdest beobachten
er/sie/es
würde beobachten
wir
würden beobachten
ihr
würdet beobachten
sie/Sie
würden beobachten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beobachtet haben
du
würdest beobachtet haben
er/sie/es
würde beobachtet haben
wir
würden beobachtet haben
ihr
würdet beobachtet haben
sie/Sie
würden beobachtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beobachten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
