Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
berühre
du
berührest
er/sie/es
berühre
wir
berühren
ihr
berühret
sie/Sie
berühren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe berührt
du
habest berührt
er/sie/es
habe berührt
wir
haben berührt
ihr
habet berührt
sie/Sie
haben berührt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde berühren
du
werdest berühren
er/sie/es
werde berühren
wir
werden berühren
ihr
werdet berühren
sie/Sie
werden berühren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde berührt haben
du
werdest berührt haben
er/sie/es
werde berührt haben
wir
werden berührt haben
ihr
werdet berührt haben
sie/Sie
werden berührt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
berührte
du
berührtest
er/sie/es
berührte
wir
berührten
ihr
berührtet
sie/Sie
berührten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte berührt
du
hättest berührt
er/sie/es
hätte berührt
wir
hätten berührt
ihr
hättet berührt
sie/Sie
hätten berührt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde berühren
du
würdest berühren
er/sie/es
würde berühren
wir
würden berühren
ihr
würdet berühren
sie/Sie
würden berühren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde berührt haben
du
würdest berührt haben
er/sie/es
würde berührt haben
wir
würden berührt haben
ihr
würdet berührt haben
sie/Sie
würden berührt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [berühren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
