Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bescheide
du
bescheidest
er/sie/es
bescheide
wir
bescheiden
ihr
bescheidet
sie/Sie
bescheiden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beschieden
du
habest beschieden
er/sie/es
habe beschieden
wir
haben beschieden
ihr
habet beschieden
sie/Sie
haben beschieden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bescheiden
du
werdest bescheiden
er/sie/es
werde bescheiden
wir
werden bescheiden
ihr
werdet bescheiden
sie/Sie
werden bescheiden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beschieden haben
du
werdest beschieden haben
er/sie/es
werde beschieden haben
wir
werden beschieden haben
ihr
werdet beschieden haben
sie/Sie
werden beschieden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beschiede
du
beschiedest
er/sie/es
beschiede
wir
beschieden
ihr
beschiedet
sie/Sie
beschieden
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beschieden
du
hättest beschieden
er/sie/es
hätte beschieden
wir
hätten beschieden
ihr
hättet beschieden
sie/Sie
hätten beschieden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bescheiden
du
würdest bescheiden
er/sie/es
würde bescheiden
wir
würden bescheiden
ihr
würdet bescheiden
sie/Sie
würden bescheiden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beschieden haben
du
würdest beschieden haben
er/sie/es
würde beschieden haben
wir
würden beschieden haben
ihr
würdet beschieden haben
sie/Sie
würden beschieden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bescheiden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
