Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beweise
du
beweisest
er/sie/es
beweise
wir
beweisen
ihr
beweiset
sie/Sie
beweisen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bewiesen
du
habest bewiesen
er/sie/es
habe bewiesen
wir
haben bewiesen
ihr
habet bewiesen
sie/Sie
haben bewiesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beweisen
du
werdest beweisen
er/sie/es
werde beweisen
wir
werden beweisen
ihr
werdet beweisen
sie/Sie
werden beweisen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bewiesen haben
du
werdest bewiesen haben
er/sie/es
werde bewiesen haben
wir
werden bewiesen haben
ihr
werdet bewiesen haben
sie/Sie
werden bewiesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bewiese
du
bewiesest
er/sie/es
bewiese
wir
bewiesen
ihr
bewieset
sie/Sie
bewiesen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bewiesen
du
hättest bewiesen
er/sie/es
hätte bewiesen
wir
hätten bewiesen
ihr
hättet bewiesen
sie/Sie
hätten bewiesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beweisen
du
würdest beweisen
er/sie/es
würde beweisen
wir
würden beweisen
ihr
würdet beweisen
sie/Sie
würden beweisen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bewiesen haben
du
würdest bewiesen haben
er/sie/es
würde bewiesen haben
wir
würden bewiesen haben
ihr
würdet bewiesen haben
sie/Sie
würden bewiesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beweisen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
