Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erbreche
du
erbrechest
er/sie/es
erbreche
wir
erbrechen
ihr
erbrechet
sie/Sie
erbrechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erbrochen
du
habest erbrochen
er/sie/es
habe erbrochen
wir
haben erbrochen
ihr
habet erbrochen
sie/Sie
haben erbrochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erbrechen
du
werdest erbrechen
er/sie/es
werde erbrechen
wir
werden erbrechen
ihr
werdet erbrechen
sie/Sie
werden erbrechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erbrochen haben
du
werdest erbrochen haben
er/sie/es
werde erbrochen haben
wir
werden erbrochen haben
ihr
werdet erbrochen haben
sie/Sie
werden erbrochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erbräche
du
erbrächest; erbrächst
er/sie/es
erbräche
wir
erbrächen
ihr
erbrächet; erbrächt
sie/Sie
erbrächen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erbrochen
du
hättest erbrochen
er/sie/es
hätte erbrochen
wir
hätten erbrochen
ihr
hättet erbrochen
sie/Sie
hätten erbrochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erbrechen
du
würdest erbrechen
er/sie/es
würde erbrechen
wir
würden erbrechen
ihr
würdet erbrechen
sie/Sie
würden erbrechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erbrochen haben
du
würdest erbrochen haben
er/sie/es
würde erbrochen haben
wir
würden erbrochen haben
ihr
würdet erbrochen haben
sie/Sie
würden erbrochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erbrechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.