Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
halte fern
du
haltest fern
er/sie/es
halte fern
wir
halten fern
ihr
haltet fern
sie/Sie
halten fern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ferngehalten
du
habest ferngehalten
er/sie/es
habe ferngehalten
wir
haben ferngehalten
ihr
habet ferngehalten
sie/Sie
haben ferngehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fernhalten
du
werdest fernhalten
er/sie/es
werde fernhalten
wir
werden fernhalten
ihr
werdet fernhalten
sie/Sie
werden fernhalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ferngehalten haben
du
werdest ferngehalten haben
er/sie/es
werde ferngehalten haben
wir
werden ferngehalten haben
ihr
werdet ferngehalten haben
sie/Sie
werden ferngehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hielte fern
du
hieltest fern
er/sie/es
hielte fern
wir
hielten fern
ihr
hieltet fern
sie/Sie
hielten fern
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ferngehalten
du
hättest ferngehalten
er/sie/es
hätte ferngehalten
wir
hätten ferngehalten
ihr
hättet ferngehalten
sie/Sie
hätten ferngehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fernhalten
du
würdest fernhalten
er/sie/es
würde fernhalten
wir
würden fernhalten
ihr
würdet fernhalten
sie/Sie
würden fernhalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ferngehalten haben
du
würdest ferngehalten haben
er/sie/es
würde ferngehalten haben
wir
würden ferngehalten haben
ihr
würdet ferngehalten haben
sie/Sie
würden ferngehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fernhalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
