Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
flache ab
du
flachest ab
er/sie/es
flache ab
wir
flachen ab
ihr
flachet ab
sie/Sie
flachen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgeflacht
du
habest abgeflacht
er/sie/es
habe abgeflacht
wir
haben abgeflacht
ihr
habet abgeflacht
sie/Sie
haben abgeflacht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abflachen
du
werdest abflachen
er/sie/es
werde abflachen
wir
werden abflachen
ihr
werdet abflachen
sie/Sie
werden abflachen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgeflacht haben
du
werdest abgeflacht haben
er/sie/es
werde abgeflacht haben
wir
werden abgeflacht haben
ihr
werdet abgeflacht haben
sie/Sie
werden abgeflacht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
flachte ab
du
flachtest ab
er/sie/es
flachte ab
wir
flachten ab
ihr
flachtet ab
sie/Sie
flachten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgeflacht
du
hättest abgeflacht
er/sie/es
hätte abgeflacht
wir
hätten abgeflacht
ihr
hättet abgeflacht
sie/Sie
hätten abgeflacht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abflachen
du
würdest abflachen
er/sie/es
würde abflachen
wir
würden abflachen
ihr
würdet abflachen
sie/Sie
würden abflachen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgeflacht haben
du
würdest abgeflacht haben
er/sie/es
würde abgeflacht haben
wir
würden abgeflacht haben
ihr
würdet abgeflacht haben
sie/Sie
würden abgeflacht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [flachen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
