Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
flüchte
du
flüchtest
er/sie/es
flüchte
wir
flüchten
ihr
flüchtet
sie/Sie
flüchten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geflüchtet
du
habest geflüchtet
er/sie/es
habe geflüchtet
wir
haben geflüchtet
ihr
habet geflüchtet
sie/Sie
haben geflüchtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde flüchten
du
werdest flüchten
er/sie/es
werde flüchten
wir
werden flüchten
ihr
werdet flüchten
sie/Sie
werden flüchten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geflüchtet haben
du
werdest geflüchtet haben
er/sie/es
werde geflüchtet haben
wir
werden geflüchtet haben
ihr
werdet geflüchtet haben
sie/Sie
werden geflüchtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
flüchtete
du
flüchtetest
er/sie/es
flüchtete
wir
flüchteten
ihr
flüchtetet
sie/Sie
flüchteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geflüchtet
du
hättest geflüchtet
er/sie/es
hätte geflüchtet
wir
hätten geflüchtet
ihr
hättet geflüchtet
sie/Sie
hätten geflüchtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde flüchten
du
würdest flüchten
er/sie/es
würde flüchten
wir
würden flüchten
ihr
würdet flüchten
sie/Sie
würden flüchten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geflüchtet haben
du
würdest geflüchtet haben
er/sie/es
würde geflüchtet haben
wir
würden geflüchtet haben
ihr
würdet geflüchtet haben
sie/Sie
würden geflüchtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [flüchten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
