Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
orte
du
ortest
er/sie/es
orte
wir
orten
ihr
ortet
sie/Sie
orten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geortet
du
habest geortet
er/sie/es
habe geortet
wir
haben geortet
ihr
habet geortet
sie/Sie
haben geortet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde orten
du
werdest orten
er/sie/es
werde orten
wir
werden orten
ihr
werdet orten
sie/Sie
werden orten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geortet haben
du
werdest geortet haben
er/sie/es
werde geortet haben
wir
werden geortet haben
ihr
werdet geortet haben
sie/Sie
werden geortet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ortete
du
ortetest
er/sie/es
ortete
wir
orteten
ihr
ortetet
sie/Sie
orteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geortet
du
hättest geortet
er/sie/es
hätte geortet
wir
hätten geortet
ihr
hättet geortet
sie/Sie
hätten geortet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde orten
du
würdest orten
er/sie/es
würde orten
wir
würden orten
ihr
würdet orten
sie/Sie
würden orten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geortet haben
du
würdest geortet haben
er/sie/es
würde geortet haben
wir
würden geortet haben
ihr
würdet geortet haben
sie/Sie
würden geortet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [orten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
