Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
versichere
du
versicherst
er/sie/es
versichere
wir
versichern
ihr
versichert
sie/Sie
versichern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe versichert
du
habest versichert
er/sie/es
habe versichert
wir
haben versichert
ihr
habet versichert
sie/Sie
haben versichert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde versichern
du
werdest versichern
er/sie/es
werde versichern
wir
werden versichern
ihr
werdet versichern
sie/Sie
werden versichern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde versichert haben
du
werdest versichert haben
er/sie/es
werde versichert haben
wir
werden versichert haben
ihr
werdet versichert haben
sie/Sie
werden versichert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
versicherte
du
versichertest
er/sie/es
versicherte
wir
versicherten
ihr
versichertet
sie/Sie
versicherten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte versichert
du
hättest versichert
er/sie/es
hätte versichert
wir
hätten versichert
ihr
hättet versichert
sie/Sie
hätten versichert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde versichern
du
würdest versichern
er/sie/es
würde versichern
wir
würden versichern
ihr
würdet versichern
sie/Sie
würden versichern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde versichert haben
du
würdest versichert haben
er/sie/es
würde versichert haben
wir
würden versichert haben
ihr
würdet versichert haben
sie/Sie
würden versichert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [versichern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.