Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vervollständige
du
vervollständigest
er/sie/es
vervollständige
wir
vervollständigen
ihr
vervollständiget
sie/Sie
vervollständigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vervollständigt
du
habest vervollständigt
er/sie/es
habe vervollständigt
wir
haben vervollständigt
ihr
habet vervollständigt
sie/Sie
haben vervollständigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vervollständigen
du
werdest vervollständigen
er/sie/es
werde vervollständigen
wir
werden vervollständigen
ihr
werdet vervollständigen
sie/Sie
werden vervollständigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vervollständigt haben
du
werdest vervollständigt haben
er/sie/es
werde vervollständigt haben
wir
werden vervollständigt haben
ihr
werdet vervollständigt haben
sie/Sie
werden vervollständigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vervollständigte
du
vervollständigtest
er/sie/es
vervollständigte
wir
vervollständigten
ihr
vervollständigtet
sie/Sie
vervollständigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vervollständigt
du
hättest vervollständigt
er/sie/es
hätte vervollständigt
wir
hätten vervollständigt
ihr
hättet vervollständigt
sie/Sie
hätten vervollständigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vervollständigen
du
würdest vervollständigen
er/sie/es
würde vervollständigen
wir
würden vervollständigen
ihr
würdet vervollständigen
sie/Sie
würden vervollständigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vervollständigt haben
du
würdest vervollständigt haben
er/sie/es
würde vervollständigt haben
wir
würden vervollständigt haben
ihr
würdet vervollständigt haben
sie/Sie
würden vervollständigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vervollständigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
