Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stehe vor
du
stehest vor
er/sie/es
stehe vor
wir
stehen vor
ihr
stehet vor
sie/Sie
stehen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgestanden
du
habest vorgestanden
er/sie/es
habe vorgestanden
wir
haben vorgestanden
ihr
habet vorgestanden
sie/Sie
haben vorgestanden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorstehen
du
werdest vorstehen
er/sie/es
werde vorstehen
wir
werden vorstehen
ihr
werdet vorstehen
sie/Sie
werden vorstehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgestanden haben
du
werdest vorgestanden haben
er/sie/es
werde vorgestanden haben
wir
werden vorgestanden haben
ihr
werdet vorgestanden haben
sie/Sie
werden vorgestanden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stünde vor; stände vor
du
stündest vor; ständest vor
er/sie/es
stünde vor; stände vor
wir
stünden vor; ständen vor
ihr
stündet vor; ständet vor
sie/Sie
stünden vor; ständen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgestanden
du
hättest vorgestanden
er/sie/es
hätte vorgestanden
wir
hätten vorgestanden
ihr
hättet vorgestanden
sie/Sie
hätten vorgestanden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorstehen
du
würdest vorstehen
er/sie/es
würde vorstehen
wir
würden vorstehen
ihr
würdet vorstehen
sie/Sie
würden vorstehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgestanden haben
du
würdest vorgestanden haben
er/sie/es
würde vorgestanden haben
wir
würden vorgestanden haben
ihr
würdet vorgestanden haben
sie/Sie
würden vorgestanden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorstehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
