Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bewege
du
bewegest
er/sie/es
bewege
wir
bewegen
ihr
beweget
sie/Sie
bewegen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bewogen; bewegt
du
habest bewogen; bewegt
er/sie/es
habe bewogen; bewegt
wir
haben bewogen; bewegt
ihr
habet bewogen; bewegt
sie/Sie
haben bewogen; bewegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bewegen
du
werdest bewegen
er/sie/es
werde bewegen
wir
werden bewegen
ihr
werdet bewegen
sie/Sie
werden bewegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bewogen; bewegt
du
werdest bewogen; bewegt
er/sie/es
werde bewogen; bewegt
wir
werden bewogen; bewegt
ihr
werdet bewogen; bewegt
sie/Sie
werden bewogen; bewegt
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bewöge; bewegte
du
bewögest; bewögst; bewegtest
er/sie/es
bewöge; bewegte
wir
bewögen; bewegten
ihr
bewöget; bewögt; bewegtet
sie/Sie
bewögen; bewegten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bewogen; bewegt
du
hättest bewogen; bewegt
er/sie/es
hätte bewogen; bewegt
wir
hätten bewogen; bewegt
ihr
hättet bewogen; bewegt
sie/Sie
hätten bewogen; bewegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bewegen
du
würdest bewegen
er/sie/es
würde bewegen
wir
würden bewegen
ihr
würdet bewegen
sie/Sie
würden bewegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bewogen; bewegt haben
du
würdest bewogen; bewegt haben
er/sie/es
würde bewogen; bewegt haben
wir
würden bewogen; bewegt haben
ihr
würdet bewogen; bewegt haben
sie/Sie
würden bewogen; bewegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [bewegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
